Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a vojna elfov (prvotina)

Kapitola trinásta

Kapitola trinásta

 Vyrútil sa zo svojej skrýše a skôr

 

ako sa stihli postaviť ležali už štyria z nich mŕtvy na zemi. Konečne sa

 

im podarilo tasiť meče no to už zostali iba dvaja. Harry sa s nimi

 

nehral. Čo rana jeho mečom to mŕtvi šedý. Pohyboval sa tak rýchlo,

 

že im nepomohli ani ich zbrane. Behom tridsiatich sekúnd zabil

 

ôsmich nepriateľov bez toho aby sa zadýchal. Utrel si meč do košele

 

jedného z nich a skryl ho do pošvy. Kúzlom odstránil ich telá

 

a zahladil stopy. Keď mal všetko hotové rozbehol sa smerom, ktorým

 

predpokladal, že príde armáda. Bežal celý deň a noc no až ráno sa mu

 

podarilo nájsť spomínanú armádu. Bol od nej vzdialený sotva dve

 

hodiny pochodu no bližšie sa neodvážil. Odhadol, že ich je okolo

 

štyridsať tisíc. „Musím varovať ostatných.“ Rozbehol sa naspäť

 

k skupine ktorú zanechal skoro dva dni za sebou. Bola by jasná smrť

 

keby im vbehli rovno do rany. Keď ich o deň a pol našiel, už bola

 

takmer tma. „Stalo sa niečo Harry?“ strachovala sa Vil a prezerala si

 

ho či nieje zranený. Harry im povedal všetko čo zistil vrátane toho čo

 

vypočul od nepriateľských zvedov. „Musíme okamžite niekoho poslať

 

do hlavného mesta, nebudú mať šancu ak ich nevarujeme.“ Vyhlásila

 

Vil a rozhliadala sa po dobrovoľníkoch. „Ja by som navrhol aby sme

 

vyslali viac skupín po dvoch. Je tak väčšia šanca, že správu dostanú.“

 

„Harry má pravdu,“ súhlasil Bargis. Vil prikývla rozdelila jednotku do

 

skupín a okamžite sa všetci rozišli iným smerom. „Isto nie si

 

zranený?“ Obávala sa Vil a prezerala si Harryho, počas cesty. „Som

 

úplne v poriadku nemusíš sa báť.“ „Harry, už ťa poznám dosť dlho na

 

to, aby som vedela kedy si smutný, alebo ťa niečo trápi.“ „Máš pravdu

 

Vil.“ Priznal Harry a pridal do kroku. „Obávam sa, že to ich vojsko

 

vyslalo dáke skupiny dopredu ktoré majú za úlohu zabiť každého, na

 

koho narazia.“ „Nemusíš sa báť...“ začala Vil ale Harry ju prerušil.

 

„Zle si ma pochopila, ja sa nebojím o seba, zo svojou smrťou som

 

zmierený od štrnástich, ty si tá o ktorú mám strach. Musíš mi niečo

 

sľúbiť,“ povedal Harry, zastavil a pozrel sa Vil do očí. „Keby nás

 

dostihla ich prieskumná jednotka, utečieš.“ „To ti sľúbiť nemôžem.“

 

Protestovala okamžite. „Ale môžeš a ty mi to sľúbiš. Ja ich zdržím

 

a ty odnesieš správu Dras, pobežíš dňom aj nocou, sľubuješ?“ „Nie!“

 

trvala na svojom tvrdohlavo. „Nebudem s tebou o tom diskutovať,

 

poďme.“ Od tohto rozhovoru sa už spolu nebavili, rýchlou chôdzou

 

prešli celý deň. „Neutáboríme sa na noc?“ spýtala sa Vil znenazdajky.

 

Harry chvíľu premýšľal no nakoniec prikývol. Rozložili si spacie vaky

 

a uľahli. Mohlo byť okolo pol jednej v noci keď sa Harry prudko

 

zobudil. Chvíľu počúval a zdalo sa mu, že počuje chôdzu veľkej

 

skupiny. Jemne zatriasol s Vil aby ju zobudil. Pozrela sa naňho

 

spýtavým pohľadom, no on jej naznačil aby bola potichu. „Šedý, je

 

ich veľa.“ Poslal jej myšlienku. „Koľko odhaduješ?“ odpovedala mu

 

takým istým spôsobom. „Menej ako sto, viac ako päťdesiat, v každom

 

prípade je ich na dvoch moc.“ „To nespravím.“ oponovala Vil

 

v tichom myšlienkovom rozhovore. Harry ju jemne chytil za bradu

 

a pridvihol jej hlavu aby si videli do očí. „Stretneme sa v meste pred

 

začiatkom vojny, a zober aj môj vak, možno sa ti zíde pri ceste.“

 

Jemne ju pobozkal na pery. „Viac ako pol hodiny ti nedám, obleč si

 

kabát z Medraka, keď ho budeš mať neublížia ti šípi, bež čo

 

najrýchlejšie, ľúbim ťa.“ Dodal, tasil meče ktoré nosil pripnuté na

 

bokoch a vyšiel oproti horde nepriateľov. Neobzeral sa na miesto

 

odkiaľ odišiel, zakrádal sa ticho ako dravá mačka pri približovaní sa

 

k svojej koristi. „Za priateľstvo a za lásku.“ Zreval keď bol dosť

 

blízko a strhol tak dokonale všetku pozornosť na seba. Nepriatelia sa

 

naňho vyhrnuli zo všetkých strán. Harry sekal, bodal, uhýbal sa a robil

 

tie najčudnejšie akrobatické prvky, aké kedy kto videl. Brnenie elfskej

 

výroby chránilo jeho telo pred ostrím nepriateľských mečov, no keby

 

sa trafili viac krát na jedno miesto mohli by ho preraziť. Harry sa

 

nepoliehal na náhodu a zabil každého nepriateľa ku ktorému sa dostal.

 

Nestíhal počítať životy ktoré márnil, po hodine neustáleho boja bol už

 

príliš vyčerpaný a vážne poranený. Vedel, že sa musí čo najskôr

 

ošetriť no nemal čas. Elfské čary mu v tomto boji nepomohli, pretože

 

šedý mali svojho kúzelníka ktorý ich chránil, musel si šetriť sily, boj

 

s čarodejníkom by ho vyčerpal až príliš. Opatrne sa začal presúvať

 

k okraju jednotky. Keď sa mu to podarilo dal sa na únik. Nepriateľ

 

nelenil a pustil sa za ním. Bežal celú noc až do rána. „Mediko,“

 

zamumlal a zamieril si na ranu prútikom. Podarilo sa mu im úplne

 

utiecť asi pred troma hodinami, no hodlal sa vrátiť a dokončiť tak

 

svoju načatú prácu. Vyliečil si tie vážnejšie zranenia a chvíľu

 

meditoval. „Myslím, že je čas, aby pocítili čo je to hnev mocného

 

Medraka.“ Uškrnul sa a namiesto mladého čarodejníka tam stál

 

obrovský zver. Niečo sa v ňom zmenilo, cítil, že ho niečo tlačí vnútri

 

tela. Vydýchol a z úst mu vyšľahol dvojmetrový plameň. „To som

 

netušil, že Medrakovia dokážu chŕliť oheň.“ Pomyslel si a v duchu sa

 

uškrnul pri pomyslení na to, ako šedým podkúri. Rozbehol sa

 

najrýchlejšie ako mohol, v tejto podobe sa cítil byť plný sily. „Tak

 

a teraz uvidíte.“ Vybehol plnou rýchlosťou na nepriateľa, ktorý ho už

 

dobiehal. Keď raz mávol labou, rozpáral štyroch naraz svojimi

 

obrovskými pazúrmi. „Toto je boj.“ Pochvaľoval si a meče

 

nepriateľov sa mu odrážali od silnej kože. Vychŕlil oheň a spálil tak

 

desať šedých naraz. O ďalšie dve hodiny zabil posledného nepriateľa,

 

čo mal ešte dosť síl stáť. Spokojne si odfrkol a vydal sa za Vil ktorá už

 

teraz musí byť poriadne ďaleko. O kus cesty ďalej sa premenil do

 

svojej pravej podoby, pretože zanechával veľa stôp a pokračoval

 

v ceste tak.

 

 

Vil sledovala ako Harry vyskočil z kríkov v ktorých sa ukrývali

 

a vybehol na čistú smrť. Chvíľu váhala či sa za ním nevrhne, no

 

nakoniec si to rozmyslela. „Pred bojom o mesto.“ Zašepkala

 

a rozbehla sa preč čo najrýchlejšie. Vil bežala dňom aj nocou, bola už

 

na pokraji síl, ďalej ju poháňala len odhodlanosť využiť šancu na život

 

ktorú jej dal Harry, nebola to síce veľa času no mnohý by radšej ušli

 

a nechali ju napospas osudu. Bežala už tretí deň ale už ďalej nemohla.

 

Spadla na zem a sťažka oddychovala. „Elfovia predsa neprejavujú city

 

navonok.“ Hundrala a utrela si slzu ktorá jej začala stekať po tvári za

 

Harryho Pottera. „Prosím, dodrž svoj sľub, viem, že náš vzťah nemá

 

perspektívu, ale aj tak chcem s tebou stráviť všetok čas do tvojho

 

návratu.“ Nariekala ako keby bol Harry pri nej. „Nezradím ťa.“

 

Postavila sa a opäť sa rozbehla. O štyri hodiny neskôr sa vypotácala

 

úplne vyčerpaná z lesa. Okamžite k nej pribehli elfovia ktorý mali

 

stráž. „Musím hovoriť s Dras.“ Zašepkala naliehavo tomu čo bol

 

najbližšie. Našťastie sa nevypytovali a odniesli Vil rovno ku kráľovne.

 

 „Čo sa stalo Vil, kde je tvoja jednotka?“ Spýtala sa naliehavo Dras

 

zatiaľ čo dávali vyčerpanej elfke napiť. „Rozdelili sme sa, po ceste na

 

hranicu bol Harry na prieskume a natrafil na prieskumníkov šedých,

 

vypočul ich rozhovor, musíš čo najrýchlejšie zvolať našu armádu idú

 

sem.“ Chrlila informácie jednu za druhou. „Kto sem ide, no tak.“

 

Naliehala Dras a zatriasla s Vil ktorá už zaspávala. „Šedý.“ „Koľko

 

ich je? Aspoň približne.“ „Štyridsať tisíc.“ Zašeptala a zaspala.

 

Celú noc pri nej strávili liečitelia, dávali jej rôzne bylinky na

 

doplnenie síl, odriekali nad ňou hromady zložitých zaklínadiel

 

a nalievali ju rôznymi lektvarmi. „Ako je na tom?“ Spýtala sa Dras

 

hlavného liečiteľa keď za ňou prišla zavčas rána. „Za chvíľu sa

 

preberie, mala by byť po fyzickej stránke v úplnom poriadku.“

 

„Odkážte jej, že ju očakávam.“

 

Keď sa Vil prebrala cítila sa čerstvo ako po celodennom spánku. „Máš

 

ísť za kráľovnou hneď ako sa preberieš.“ Povedal jej liečiteľ len čo si

 

všimol, že už nespí. Vil vstala a vydala sa smerom k rokovacej sále.

 

„Som rada, že si v poriadku.“ Privítala ju Dras. Mám na teba pár

 

otázok no najprv musíš povedať presne čo sa stalo aj ostatným čo tu

 

sedia. Vil nezaváhala a povedala im úplne všetko. Na mieste kde

 

opisovala ako sa Harry vrhol proti obrovskej presile aby jej dal čas sa

 

jej jemne zatriasol hlas, ale dokázala ovládnuť slzy ktoré sa jej drali

 

do očí. „Ďakujeme ti za odvahu a vytrvalosť, ktorú si musela

 

preukázať. Keďže si veliteľka môžeš ostať na porade.“ Vil prikývla

 

a sadla si do rohu miestnosti. „Koľko máme bojaschopných elfov,

 

ktorý tu môžu byť maximálne do jedného dňa?“ Spýtala sa Dras

 

a pozrela na Dilího, ktorý mal na starosti zhromažďovanie armády.

 

Ten povstal a riekol: „Vďaka útoku ktorý sme chceli vykonať tu teraz

 

máme dvadsať tisíc bojaschopných a oddýchnutých vojakov, na ceste

 

sú ďalšie jednotky zo vzdialenejších miest ktoré ešte nestihli doraziť

 

je ich niečo okolo desiatich tisícou.“ „Za ako dlho tu môžu byť?“

 

Spýtala sa kráľovná. „Odhadujem, že niečo vyše dňa.“ „Ďakujem ti

 

Dilí za potrebné informácie. „Okamžite pošlite všetky deti a pestúnky

 

preč pre prípad, že by hlavné mesto padlo. Všetci vojaci nech sú

 

v plnej zbroji. Deň a pol je dlhá doba, útok môžeme očakávať

 

najneskôr zajtra. Teraz by som bola rada keby sme si uctili pamiatku

 

Harryho Pottera a všetkých čo padli pri pokuse varovať nás pred

 

útokom.“ Celá sála nachvíľu stíchla. „Tak a teraz všetci do práce, tej

 

máme teraz až nadhlavu.“ Každý sa rýchlim krokom vydal preč zo

 

siene aby splnil čo mu bolo prikázané. Celý deň prebehol v duchu

 

príprav. Na obed odišla z mesta všetka časť obyvateľstva, ktorá sa

 

nedokázala ešte brániť, alebo na to nebola vycvičená. Vil dostala od

 

Dilího príkaz držať sa za každú cenu pri kráľovne počas boja. Na noc

 

rozhodili hliadky, ktoré mali zburcovať poplach v prípade nočného

 

útoku. Tú noc spalo len málo elfov, napätie bolo skoro hmatateľné.

 

Nikto nespal v dome, všetci boli na najväčšej lúke kde spali na zemi.

 

Pri sebe mali len zbrane a vodu na občerstvenie. Neozýval sa žiadny

 

smiech, ako bolo zvykom, keď sa zišla väčšia skupina. Bolo okolo

 

dvanástej keď sa z lesa vynorili hliadky a zobudili tých pár osôb čo

 

spalo. „Už sú tu moja kráľovná, je ich veľa a vypadá to, že

 

neočakávajú žiaden odpor, asi zaútočia rovno teraz, bez akéhokoľvek

 

odpočinku.“ Zvestoval kapitán hliadky Dras a s miernou úklonov

 

odišiel na svoje miesto. „A je to tu, vojna začína.“ Zašepkala kráľovná

 

a tasila meč,  podobne urobili aj jej poddaný, očakávajúc útok z lesa.     

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví