Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a vojna elfov (prvotina)

Kapitola jedenásta

Kapitola jedenásta

„Vstávaj ospalec!“ ozval sa ženský výkrik tesne pri Harryho uchu.

 

„Aáá!“ strhol sa Harry a tvrdo dopadol na zem. „Ha ha ha.“ Rozliehal

 

sa srdečný smiech. „Veľmi smiešne takto budiť ľudí.“ Zavrčal a vstal.

 

Až teraz si uvedomil kto je vlastne v jeho izbe a tak perfektne sa na

 

ňom zabáva a už o malú chvíľu čo má na sebe oblečené. Sčervenel

 

a rýchlo si obliekol aspoň nohavice. „Ja ti dám, takto ma budiť.“

 

S tým ľahko mávol prútikom a na stále smejúcu sa Vil pustil silný

 

prúd vody. „Aáá“ zaznel tento krát ženský výkrik. Vil stála celá

 

premočená oproti strapatému a rehotajúcemu sa Harrymu. „Sme si

 

kvit.“ Dodal a dal si prútik za pás. „To nie je fér.“ Ohradila sa Vil,

 

„Čo by nebolo, ty si ma vyľakala a ja som ťa za to oblial.“ „To je síce

 

možné, ale ja tu nemám nič na prezlečenie.“ Sťažovala sa stále Vil.

 

Harry sa ešte chvíľu bavil na jej výraze, ale nakoniec sa zľutoval

 

a mávnutím prútika ju osušil. „Zaujímavé kúzlo len čo je pravda.“

 

Uznala a spokojne si prezerala jej suché oblečenie. „Tak ideš? Byť

 

tebou nenechávam Dilího dlho čakať, lebo ťa zmorduje ešte viac ako

 

si.“ Posmievala sa Harrymu a prestala sa venovať svojmu odevu.

 

Namiesto toho si teraz prezerala polonahého Harryho. „Baví ťa

 

sledovať ako sa obliekam?“ „Viac by ma bavilo keby si robil opak.“

 

Harrymu zabehla slina keď to počul a začal sa dusiť. Vil sa zasmiala,

 

„počkám ťa vonku.“ Harry iba zavrtel hlavou, „do čoho sa to zase

 

dostávam, veď ani neviem ako sa mám správať v prítomnosti žien, ach

 

Hermi kde si.“ Posťažoval sa a utrel si slzu ktorá mu stiekla pri

 

spomienke na Harmioniné rady v oblasti dievčat a ich správania. „Už

 

mi začínajú chýbať aj tie Ronové hlášky,“ zavrtel hlavou a schádzal

 

dole za Vil. „Vrátim sa, síce až za pár rokov, ale vrátim, teraz žije svoj

 

život aj moje minulé ja tak mu ho nebudem kaziť.“ Povedal si pevne

 

pri myšlienke na návrat. „To ti trvalo, makaj už máš iba dve minúty.“

 

Popohnala ho Vil. „Vďaka za budíček, večer ťa budem čakať,“

 

rozlúčil sa Harry a upaľoval šprintom na cvičisko.

 

„Práve včas,“ usmial sa majster a pokynul Harrymu nech tasí. Ošetril

 

im ostria a dali sa do šermu. Harrymu sa zdalo, že sa nijako nezlepšil

 

keď dostal už štvrtý krát po ruke. Pri každom údere ktorý vykryl sa

 

mu triasla ruka. „Myslím, že šermu je nadnes dosť.“ Zasmial sa Dilí,

 

odčaroval meče a sadol si na lavičku na kraji cvičiska. Harry

 

masírujúc si boľavé telo si na majstrov pokyn prisadol k nemu. „Dnes

 

začneme cvičiť tvoju myseľ.“ „Ale ešte pred tým by ma zaujímalo

 

prečo si taký rýchli a máš pozmenenú ako duševnú tak aj telesnú

 

stránku.“ „Nerozumiem.“ Poznamenal Harry a pozrel a spýtavo na

 

Dilího. „Obyčajný človek by nikdy nedosiahol takú vysokú

 

pohyblivosť ako máš ty, ani keby dennodenne cvičieval celých sto

 

rokov.“ „Och, už viem čo myslíte, dostal som dary od tvorov ktorých

 

som zabil v rovnom súboji bez použitia čarov.“ „Akých tvorov?“

 

spýtal sa zo záujmom Dilí. „Najskôr Blazika, ale to som mal obrovské

 

šťastie a potom Medraka, to bolo tiež viac šťastie ako zámer.“ Priznal

 

Harry a pozrel na majstra. „Takže dosť bolo rozprávania, pochopil

 

som čo som potreboval a teraz ideme cvičiť.“

 

Harry sa večer doslova dovliekol do domu, vyšiel na poschodie a tam

 

našiel vaňu ktorú mu spomínala Vil. Veľmi ho prekvapilo, že tam

 

tečie dokonca aj teplá voda. Naplnil si ju a vliezol do nej. Pol hodinu

 

močil svoje unavené telo, potom vyliezol von a obliekol sa. „Nestačí

 

im, že mi vyžmýkali telo oni sa musia navliecť ešte aj do mojej

 

mysle.“ Skučal a masíroval si spánky. Zišiel dole, sadol si pred dom

 

a čakal na Vil. „Unavený?“ ozval sa mu sladký hlások vedľa ucha.

 

Harry otočil hlavu a videl už len ako sa naňho valí stĺpec vody. „Vil!

 

Ja ťa rozdrapím.“ Zavrčal a vyštartoval po elfke ktorá ho práve

 

obliala. Vil sa otočila a so smiechom bežala k lesu. Harry zo svojho

 

tela vyžmýkal poslednú silu na to aby ju dobehol, no nedarilo sa mu

 

to. Švihol prútikom a Vil skončila od hlavy až k pätám premočená.

 

„Teraz sa ja budem smiať tebe.“ Chichotal sa Harry a osušil svoje

 

šatstvo. „Myslíš si, že si jediný čo vie čarovať?“ „Osušiť.“ Povedala

 

a zamierila rukou na seba. Z jej odevu chvíľu stúpala para, no potom

 

už bola úplne suchá. „Mier?“ spýtal sa Harry. „Mier.“ Pritakala Vil.

 

Do neskorého večera sa prechádzali a rozprávali sa o minulosti elfov,

 

prečo vznikla vojna a Harryho najviac zaujímalo ako sa jej podarilo

 

čarovať bez prútika. „Nie každý elf to dokáže ale je nás omnoho viac

 

ako medzi šedými. To je vlastne aj jeden z dôvodov vojny. Šedý

 

chceli nadvládu nad našimi kúzelníkmi aby mohli ničiť no mi sme

 

s nimi nesúhlasili a tak sa od nás oddelili a začali proti nám bojovať.“

 

Večer sa rozlúčili a Harry opäť padol úplne vyčerpaný na posteľ

 

a okamžite zaspal. Netrvalo dlho a Harry upadol do každodennej

 

rutiny. Hodiny mu bežali ako dni, dni ako týždne a týždne ako

 

mesiace. Ani sa nenazdal a prišiel posledný deň jeho výcviku. Uplynul

 

už celý rok jeho prvého tréningu. „Tas meč.“ Prikázal Dilí a tasil ten

 

svoj. „Nie Harry, tento krát nebudeme ošetrovať svoje ostrie, všimol

 

som si, že si už úplne splynul so svojou zbraňou, preto sa neobávam

 

žiadneho zranenia.“ „Ako si želáš majster.“ Povedal Harry a postavil

 

sa do bojovej pozície. Zvykol si, že odporovať majstrovi je zbytočné,

 

za ten rok si ho začal tak vážiť, že bol ochotný s ním ísť aj na smrť

a považoval by to za česť.

 

 Dilí nečakane prudko vyrazil a zaútočil

 

Harrymu rovno na krk. Toto nebol súboj s filmu kde herci zámerne

 

udierali do protivníkovho meča, toto bol pravý súboj na život a na

 

smrť. Harry sa ohol do boku ako steblo slamy. Ostrie Dilího meča mu

 

presvišťalo nad hlavou. Harry nelenil a zasypal svojho majstra

 

hromadou rýchlych na seba nadväzujúcich úderov. Dilí bol nútený

 

robiť tie najnemožnejšie pózy aby sa ubránil. Jeden útočil na druhého

 

takou rýchlosťou, že sa okolo nich vytvoril mierny vánok. Ako keby

 

ani jede z nich nemal hranicu, stále zrýchľovali a používali tie

 

najzložitejšie kombinácie úderov aké kedy kto videl. Harry bol Dilího

 

najlepší učeň. Učil sa rýchlejšie ako všetci pred ním. Dopredu ho

 

hnala chuť vedieť čo najviac, vždy chcel byť vyrovnaným súperom

 

svojho nepriateľa. Hnala ho dopredu láska k priateľom, či už starým,

 

alebo novým, chcel sa postaviť jedného dňa Voldemortovi bez

 

strachu, že by mohol sklamať. Harry postrehol, že jeho majster

 

zaváhal, využil túto chvíľu a zaútočil najväčšou rýchlosťou akou

 

dokázal. Utkal okolo svojho majstra sieť a v najlepšom okamihu

 

prudko vyrazil na majstrov krk. Zastavil ostrým meča sotva pár

 

milimetrov od tepny. Dilí pustil svoj meč a usmial sa. Harry urobil to

 

isté a pokľakol pred ním, na znak svojej úcty. „Vyučil som veľa,

 

elfov, no ani jeden z nich nedosiahol tvoju úroveň vo

 

vznešenom umení meča.“ Zdvihol svoj meč zo zeme a tak isto urobil

 

aj Harry. Dilí sa zohol a podal Harrymu kameň. „Premeň ho na

 

diamant.“ Prikázal a o krok ustúpil. „Voda.“ Povedal a usmial sa nad

 

spomienkou. „Ako môžeš premeniť kameň na diamant keď povieš

 

voda?“ spýtal sa Harry ohromene a sledoval nádherný kameň

 

v majstrovej ruke. „Ty to síce ešte nechápeš, ale keď budeš skutočný

 

majster, budeš mať dosť sily na to aby si to dokázal aj ty. Ja som to

 

dokázal preto, lebo vidím istú spojitosť medzi vodou a diamantom,

 

potom je už len na mojej predstavivosti či to kúzlo víde, alebo ma

 

zabije.“ „Takže keby som chcel vyčarovať rubín, tak mi stačí povedať

 

napríklad oheň?“ spýtal sa Harry ohromene. „Som rád, že si to

 

pochopil tak rýchlo, ale dosť bolo debaty, pokračuj v sústredení.“

 

Harry sa usmial sám sebe, aký bol vtedy zvedavý a vlastne je aj teraz.

 

Kameň v jeho ruke sa zmenil na krásny diamant presne tak ako kedysi

 

jeho majstrovi. „Čím ďalej tým viac ma prekvapuješ.“ Povedal šťastne

 

Dilí a hodil diamant do blízkeho potoka.

 

„Teraz prejdeme na kúzelný súboj.“ Prikázal Dilí a postavil sa tri

metre od Harryho. „Spútaj jeho nohy a trup tak aby sa nemohol

 

pohnúť.“ Povedal majster a v tú chvíľu Harryho spodná aj vrchná časť

 

tela úplne znehybnela. Harry vedel, že má iba dve možnosti ako sa

 

oslobodiť. Jedna je taká, že to skúsi silou a pri tej druhej by musel

 

preniknúť do majstrovej mysle a zistiť prostredníctvom čoho je

 

uväznený. Sústredil sa najviac ako mohol a obrovskou silou vôle sa

 

oprel do majstrovej obrany, takto sa ho snažil premôcť desať minút no

 

nepodarilo sa mu to. „Ešte je tu jedna možnosť.“ Sústredil sa na silu

 

ktorá v ňom driemala a vyslovil. „Pokús sa zmierniť tlak na moje

 

nohy a trup.“ Po poslednom slove ucítil náhli úbytok sily. Dovolil si

 

jej uvolniť viac, podarilo sa mu to čo zamýšľal, „Mám rozbiť ten útok

 

úplne, alebo to nezvládnem.“ Rozmýšľal a pritom zisťoval či unesie

 

taký úbytok sily, alebo nie. „Za skúšku nič nedám,“ usúdil nakoniec

 

a uvolnil všetku silu ktorú mohol na teraz obetovať. Na jeho veľké

 

prekvapenie, sa mu podarilo zrušiť kúzlo jeho majstra, ktorý sa pod

 

veľkým úbytkom jeho vlastnej sily, čo využil na to aby udržal

 

Harryho spútaného zatackal. „Žiak prekonal svojho učiteľa.“ Povedal

 

napokon a zdvihol ruky v radostnom geste. „Už ťa nemám viac čo

 

naučiť, vieš úplne všetko čo máš vedieť a dokonca aj viac, týmto sa

 

tvoja výuka u mňa končí, je len na tebe čo budeš robiť naďalej.“ Harry

 

sa rozlúčil s Dilím ako s majstrom a vydal sa domov. Steny jeho domu

 

zdobila hromada magických obrazov na bridlici, ktoré znázorňovali

 

Rokfort, Weasleyovcov, Harmionu, Rona, Giny a ostatných jeho

 

priateľov vrátane Dumbledora, Siriusa a Remusa. Bolo mu za nimi

 

veľmi smutno, no vedel, že čas kedy sa bude môcť vrátiť sa už blíži.

 

„Tak ako?“ vytrhla ho zo zamyslenia Vil a prišla k nemu. Bola to jeho

 

najlepšia priateľka s ktorou trávil najviac času, samozrejme okrem

 

chvíľ keď bola na hliadke. Zabávali sa večným flirtovaním

 

a provokovaním. Ani nevedel ako a stal sa z neho majster flirtu. Vil

 

ho s obľubou navštevovala keď sa kúpal, on to skúsil iba raz a prebral

 

sa až o dva dni. Pri spomienke na to sa vždy perfektne zasmiali.

 

„Moja výuka je na konci.“ Pochválil sa hrdo a ukázal majstrovský

 

meč elfskej výroby. „Čo nového?“ spýtal sa po chvíli ticha Harry.

 

„Nič dobré, šedý začali zase podnikať útoky. Na východnej hranici

 

nás ich napadlo asi tridsať. Padli traja naši najlepší a štyria sú zranený.

 

Keby neprišli posily možno by som tu už nebola.“ „Zapojím sa do

 

bojov, je načase aby som vystrčil pazúriky.“ Za rok jeho výcviku sa

 

snažil dennodenne premeniť do podoby Medraka. Úplne sa premenil

 

pred dvoma mesiacmi, odvtedy sa učil chodiť a behať. Pred dvoma

 

dňami sa mu podarilo úplne spojiť so svojou zvieracou podstatou,

 

takže už dokázal všetko čo dospelý jedinec. „Si si tým istý? Nikto ťa

 

do toho nenúti.“ „Ja viem, ale chcem sa pridať k tvojej hliadke.“ „Bola

 

by pre mňa pocta mať vo svojej jednotke teba, budeme musieť zájsť

 

za Drasilov či s tým bude súhlasiť.“ „Myslím, že Dras s tým nebude

 

mať problémy.“ Podotkol Harry. „Ďalšia tvoja skrátenina usmiala sa

 

Vil a pichla ho prstom pod rebrá.“ „S touto skratkou to bola nehoda,

 

vlastne som sa prekecol, bol som zamyslený a chcel som sa jej niečo

 

spýtať, trochu som sa pozabudol a skrátil som jej meno.“ Chichotal sa

 

Harry a vrátil štuchanec Vil. „Bolo to moc zlé?“ „Ani nie začala sa

 

smiať a povedala, že som prvý kto si takéto niečo dovolil, ja som sa

 

samozrejme už pol hodinu ospravedlňoval, že mi to vykĺzlo, no ona

 

povedala, že sa jej to páči a nebude jej vadiť ak jej tak budem

 

hovoriť.“ Dopovedal Harry a zrútil sa na zem v záchvate smiechu,

 

pretože ho Vil začala štekliť všade kde sa dalo. Po chvíľke sa

 

spamätal a opätoval útok.

 

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví