Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a vojna elfov (prvotina)

Kapitola dvanásta

Kapitola dvanásta

Tri hodiny takto blbli, kým sa Harry

 

nerozhodol to ukončiť. Chytil Vil obe ruky tak aby ho už nemohla

 

štekliť a spýtal sa jej: „Nejdeme za Dras, ohľadom tej hliadky?“ Vil sa

 

mu vyšmykla dala pusu na líce a vyšla von. Harry zostal na zemi

 

ako primrznutý a hľadel na miesto kde zmizla. Vil sa mu páčila už od

 

začiatku no toto ešte nikdy neurobila. „Tak ideš?“ Vrátila sa späť do

 

dverí a pozrela sa do Harry zamrznutej tváre. Dlho netrvalo

 

a vybuchla v taký veselý smiech, aký počul len málokedy kvôli krutej

 

dobe ktorá momentálne vládla. Celý červený vstal, oprášil si prach

 

z oblečenia a rozbehol sa za Vil ktorá mu len tak tak stihla utiecť.

 

„Len si utekaj aj tak ťa dostanem,“ kričal a pomaly ale isto dobiehal

 

ešte stále smejúcu sa Vil. Už ju skoro mal, ale ušla mu do siene kde si

 

kráľovná vybavuje návštevy. Spomalil a pomalou chôdzou vstúpil.

 

Naskytol sa mu pohľad ako Dras čistí žalúdok Vil ktorá sa tvárila

 

pokorne. „Ako si predstavuješ mi sem takto vletieť, myslela som si, že

 

ako veliteľka jednotky budeš mať aspoň trochu rozumu, ale ty nie,

 

budeš sa tu naháňať ako malé decko.“ „Prepáč Drasila, už sa to

 

nestane,“ ospravedlňovala sa Vil. „Zdravím Dras.“ Ozval sa Harry aby

 

tak upútal na seba pozornosť. „Ako si predstavuješ mi sem takto

 

vletieť, myslela som si, že ako veliteľka jednotky budeš mať aspoň

 

trochu rozumu, ale ty nie, budeš sa tu naháňať ako malé decko.“

 

„Prepáč Drasila, už sa to nestane,“ ospravedlňovala sa Vil. „Zdravím

 

Dras.“ Ozval sa Harry aby tak upútal na seba pozornosť. „Ahoj Harry,

 

myslela som si, že budeš niekde nablízku keď sa mi tu Vilantenia

 

takto vrútila.“ Otočila sa a vyšla ku svojmu kreslu. Pokiaľ bola Dras

 

otočená chrbtom pozrel sa Harry na Vil a vyplazil jej jazyk. „Aj mi

 

poviete prečo ste prišli, alebo si budete ukazovať gestá poza môj

 

chrbát.“ Spýtala sa a pozrela pri tom na Harryho. Harry už po

 

niekoľký krát sčervenal. „Vlastne sa Harry ponúkol, že sa pridá

 

k mojej hliadke keď sa dopočul o našich stratách.“ „Nemôžem inak

 

ako súhlasiť,“ priznala kráľovná a usmiala sa na Harryho, „bude

 

jedine dobré keď tú najnebezpečnejšiu časť hranice bude chrániť

 

niekto s jeho výcvikom.“ Harry sa jemne uklonil na znak vďaky.

 

„Nejdeš sa s nami prejsť Dras?“ napadlo Harryho, „samozrejme iba ak

 

máš čas.“ „Vieš, že si prví zo všetkých čo ma pozval von?

 

Samozrejme rada prijmem pozvanie.“ Strávili krásne dve hodiny na

 

prechádzke mestom, rozprávali sa o všetkom možnom a Dras sa ich

 

dokonca opýtala na ich názory. „Čo si myslíte, že by sme mali robiť

 

s tými neustálymi útokmi zo strany šedých?“ „To je veľmi ťažká

 

otázka Dras, ale ak chceš skutočne počuť moju odpoveď, tak

 

navrhujem zaútočiť čo najväčšou silou na ich mesto, kde sídli ich

 

panovník. Ďalej by som navrhol podniknúť menšie útoky na oddiely

 

ktoré vedú ich generáli.“ „Pochopila som správne keď poviem, že ich

 

chceš zbaviť všetkého vedenia?“ „Áno presne to myslím, prepáč moju

 

trúfalosť, ale za celý rok čo som tu ste nepodnikli ani jeden útok.“ Vil

 

so záujmom počúvala rozhovor Harryho a Kráľovny. „Aký je tvoj

 

názor na riešenie ktoré ponúkol Harry?“ Otočila sa znenazdajky Dras

 

na Vil. „Nemôžem inak, ale myslím, že Harry má pravdu, už bolo

 

dosť strát na našej strane, doteraz sme vyjednávali a oni nám zabíjali

 

poslov, je na rade vrátiť im ich krutosť a ukončiť tak túto nezmyselnú

 

vojnu.“ „Ani neviete ako si vážim vašich rád, nikto mi doteraz

 

neporadil tak jednoznačne ako vy.“ Pomalou chôdzou sa vrátili ku

 

Drasinmu sídlu a tam sa rozlúčili. „Zajtra ťa čakám aj s jednotkou na

 

kraji lesa pri východnom brale, buď v plnej výzbroji.“ Povedala

 

napokon Vil a rozlúčila sa s Harrym. Ešte ten večer bol nafasovať

 

zbroj Elfskej výroby, aby tam nebol ako jediný v ľahkej koženej ktorú

 

si doniesol. „Prišiel som sa rozlúčiť Dilí.“ Povedal Harry a vstúpil do

domu jeho bývalého majstra. „Idem na týždeň strážiť východný

 

hranicu.“ „Nemýlim sa, keď poviem, že ideš strážiť brod mŕtvych?“

 

Spýtal sa Dilí smutne. „Nie nemýliš.“ „Opatruj sa Harry, buď opatrný

 

a vždy v strehu.“ Budem, priateľu.“ Sľúbil Harry a vrátil sa domov.

 

Zabalil si veci čo bude potrebovať. Všetko si dal do svojho bezodného

 

vaku a prichystal ho ku dverám aby ho ráno nehľadal.  

 

Teplé lúče dopadajúce na tvár Harryho Pottera dávali jasne na známo,

 

že je čas vstať. Pripadalo mu to ako pred chvíľou čo si ľahol. Vstal,

 

ponaťahoval svoje stŕpnuté údy a vyšiel do kúpeľne. Po rannej

 

hygiene si zahryzol čerství chlieb s maslom ktorý mu tam ako každé

 

ráno poslala Dras. Obliekol si nové brnenie, pripol meč majstrov

 

a vydal sa na dohodnuté miesto. Keď tam prišiel nikto tam ešte nebol

 

tak si ľahol do trávi a vyhrieval sa na slnku. Nebo bolo bez jediného

 

mráčiku a všade naokolo veselo pospevovali vtáčiky. „Krásne ráno

 

však?“ Vil si prisadla vedľa Harryho a užívala si pretrvávajúci kľud

 

ktorý vládol všade naokolo. „Dobré ránko Vil, ako si sa vyspala?“

 

„Tak ako dávno nie.“ „Kedy prídu ostatný?“ „Čo už sa nemôžeš

 

dočkať?“ začala podpichovať elfka. „Myslíš, že keď si teraz vyššia

 

šarža ako ja tak ťa nevyšteklím ak budeš provokovať?“ Sadol si Harry

 

a pozrel sa na ňu spýtavým pohľadom. „To by si mi neurobil.“

 

Povedala vážne no z jej tónu bolo jasné, že pochybuje o tom čo jej

 

povedal. „Tak sa pozri.“ Zvalil ju na zem a začal ju štekliť. Po chvíli

 

však prestal, pretože nechcel podryť jej autoritu. „Má šťastie, že si

 

prestal, inak by som ťa musela ubiť.“ Rýpla si naposledy. Do piatich

 

minút sa zišli aj ostatný z jej jednotky a Vil ho s každým zoznámila.

 

Harry okamžite medzi ostatných zapadol, pretože boli všetci už na

 

prvý pohľad sympatickí chlapi. „Zoradiť a vyrážame.“ Zavelila Vil

 

rázne a všetci ju poslúchli. „Ideme.“

 

Pochodovali už päť hodín, nikto nepovedal doposiaľ ani slovo. Zo

 

začiatku sa snažili niečo dostať z Harryho no on sa im nevenoval.

 

S týmto lesom mal skúsenosti a vedel, že je lepšie počúvať okolie

 

a dobre sa pozerať. Či už kvôli tvorom čo tam žili alebo kvôli

 

nepriateľovi, pretože ten sa mohol skrývať hocikde. „Čo sa

 

neuvolníš.“ Spýtala sa vyl keď večer zakladali tábor. „Beriem si prvú

 

hliadku Vil, keby niečo tak ťa zobudím ako prvú.“ Usmial sa na ňu

 

Harry a vyliezol na najbližší strom. Celú noc presedel v korune, videl

 

veľmi veľa tvorov prechádzať okolo no našťastie sa žiaden neodvážil

 

priblížiť. Jeho moc sa tak prudko rozrástla, že týždeň dokázal prežiť

 

bez spánku, stačilo mu, že meditoval, mal tak stáli prehľad o okolí

 

a dopĺňala sa mu sila. „Prečo si ma nezobudil? Mohol som ťa

 

vystriedať.“ Spýtal sa Bargis ktorý bol tiež členom Vilinej skupiny.

 

„To je v poriadku.“ Kývol Harry rukou a usmial sa. Po rýchlych

 

raňajkách sa vydali ďalej na cestu. „Tak za dve hodiny prejdeme

 

našimi štítmi proti votrelcom.“ Oznámila Vil ponad plece. „Počuj

 

Vil,“ povedal Harry, „keď prejdeme štítmi nebolo by dobré vyslať

 

hliadku dopredu ako prieskumníka?“ „Zaujímavý nápad, ale kto by

 

bol ochotný ísť sám napred?“ „Keď som to navrhol tak samozrejme

 

ja.“ „Nechám hlasovať.“ Uzavrela túto tichú debatu a otočila sa

 

k ostatným. Všetci samozrejme súhlasili s týmto plánom a dohodli si

 

signály. Ako náhle prešli cez štíty popriala Vil Harrymu veľa šťastia

 

a Harry sa vybral poklusom napred. „Musím uznať, že odvahu má.“

 

Poznamenal Bargis len čo Harry odišiel. „Opäť to ticho, už mi

 

začínalo chýbať.“ Povedal si Harry a s napnutými zmyslami sa

 

pohyboval úplne nečujne stále vpred. Dilí ho ako prvú vec naučil ako

 

sa má orientovať v prírode, preto neomylne napredoval a ani ten

 

najlepší stopár by si nevšimol, že tade niekto prešiel. Pohyboval sa

 

približne pol dňa chôdze pred ostatnými. Večer sa zastavil a utáboril

 

sa opäť na strome. Bol už päť dní pochodu vzdialený od Hlavného

 

mesta odkiaľ vyrazil keď našiel stopy asi osemčlennej skupiny. Vydal

 

sa po nich a došiel na čistinu, kde práve obedovala hliadka šedých.

 

Prečesal celé okolie no nikoho okrem nich nenašiel. „Takže si užijem

 

trochu zábavy.“ Uškrnul sa a tasil meč. Nečujne sa dostal za kríky

 

ktoré sa nachádzali sotva meter od ich tábora, keď začul jedného

 

z nich ako hovorí: „Už sa teším ako sa budú tváriť tí prašivý lesný,

 

keď na nich zaútočí naša armáda.“ Všetci okolo sa rozchechtali. „Len

 

aby ich nestihol niekto varovať.“ Obával sa iný. „Kto by ich varoval,

 

hliadka z hraníc je nebohá a tých čo majú striedať zlikvidujeme po

 

ceste.“ Ďalej už Harry nepočúval.

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví