Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a vojna elfov (prvotina)

Kapitola desiata

Kapitola desiata

„Kto ťa učil boj s mečom?“ spýtal sa Dilí s úsmevom.

 

„Prečo?“ nechápal Harry. „Pretože tvoj postoj je úplne zlý.“ „Nikto

 

ma neučil, zvykol som si takto stáť pri potýčkach s tvormi z lesa.“

 

Obhajoval sa Harry mrzuto. „Takto to nepôjde.“ Povedal elf, prešiel

 

k Harrymu a ukázal mu správny postoj. „Takto si zvykni začínať

 

každý boj.“ Povedal Dilí a postavil sa oproti Harrymu, ktorý už teraz

 

stál v správnom bojovom postavení. Čakal čo sa bude diať keď jeho

 

majster vyrazil obrovskou rýchlosťou na Harryho rebrá. Harry nelenil

 

a strčil svoj meč do rany. Napol všetky svaly a odrazil Dilího útok.

 

„Veľmi dobre.“ Pochválil majster Harryho počin a zaútočil znovu.

 

Harry stihol vykryť štyri útoky z desiatich no pri jedenástej rane dostal

 

šupu ploskou stranou po stehne a zvalil sa na zem ťažko oddychujúc.

 

„Zaujímalo by ma ako si dokázal do teraz prežiť,“ krútil hlavou Dilí

 

a podal Harrymu ruku aby mu pomohol vstať. „Šťastie.“ Priznal

 

dotlčený Harry. „Mohlo to byť aj horšie nevešaj hlavu.“ Pochválil ho

 

nakoniec Dilí. „postav sa do pozície a opakuj všetky pohyby ktoré

 

budem robiť ja.“ Prikázal mu Dilí a postavil sa vedľa neho. Keď

 

Harry prišiel večer do svojho príbytku vyčaroval si horúcu vaňu

 

s vodou a ľahol si do nej. „Au, som samá modrina.“ Stonal a užíval si

 

príjemnú kúpeľ. „Aké bolo to kúzlo na penu?“ rozmýšľal a snažil si

 

spomenúť na hodinu čarovania kde sa to učili. „Enbublio.“ Zašeptal

 

a sláva, jeho vaňa sa naplnila voňavými bublinkami. „Neruším?“

 

ozvalo sa od dverí. Harry sa zľakol a snažil sa vyčarovať ďalšie

 

bublinky ktoré by ho úplne prikryli. „Hm, nie poď ďalej,“ pozval ju

 

a uistil sa, že Vil nič neuvidí. „Prečo nepoužiješ vaňu čo máš na

 

poschodí?“ spýtala sa a pozrela sa Harrymu do očí. „Tu je dáka

 

vaňa?“ „Ako vidím tak si to tu ešte nestihol poriadne prezrieť.“

 

Usmiala sa a sadla si na stoličku ktorú si otočila Harryho smerom.

 

Harry na ňu fascinovane hľadel keď šla k stoličke. „Ako sa ti páčil

 

dnešný deň?“ spýtala sa napokon. „Perfektný.“ Ironizoval Harry

 

a masíroval si boľavé rameno. „Zvykneš si skonštatovala a blyslo sa

 

jej v očiach. „Nejdeš sa prejsť, ukážem ti to tu.“ „Veľmi rád, ale

 

najprv sa musím obliecť.“ „Môžeš počkať vonku?“ spýtal sa po chvíli

 

pretože to vypadalo, že sa elfka nemá k odchodu. „No jasné.“

 

Odpovedala mu naoko sklamane a vyšla von. Harry sledoval každý jej

 

krok, keď prechádzala cez izbu. Päť minút hľadel na dvere ktoré

 

zavrela a až potom potriasol hlavou aby sa spamätal. Obliekol sa do

 

čistého oblečenia ktoré mu darovala Drasila. Na pás si pripol meč

 

a vyšiel von. Vil si ho prezrela od hlavy až k päte a vyrazila. „Budeš

 

tu stáť a okukávať ma alebo pôjdeš so mnou?“ Spýtala sa po piatich

 

krokoch keď si všimla, že Harry stojí stále na mieste. Ten celý

 

sčervenal ako rak a rýchlo ju dobehol. „Toto je naša knižnica, je tam

 

mnoho zápiskov z dávnych čias, vrátane začiatku vojny, samozrejme

 

je ti vždy otvorená.“ Ukázala Vil na veľkú stromovú budovu neďaleko

 

Harryho domu. „Prečo sú všetky domy v stromoch?“ nedalo Harrymu

 

to čo ho zaujímalo už dlho. „Elfovia, ako iste už vieš sú lesný národ,

 

chránime tento les celé tisícročia, od začiatku našeho bytia radšej

 

tvoríme ako ničíme. Jazyk v ktorom rozprávame nám umožňuje meniť

 

veľa veci, živých či neživých. Namiesto toho aby sme rezali stromy

 

a stavali z nich domy, sme im začali spievať. Dokázali sme stromom

 

určiť ako majú rásť, oni nás poslúchli a my sme sa o ne za to starali.“

 

„Naučím sa to niekedy aj ja?“ „Samozrejme, že áno. Dilí je najlepší

 

učiteľ zo všetkých, jeho žiaci zastávajú tie najvyššie posty, vycvičil

 

veľa dobrých veliteľov. Bohužiaľ nestretneš tu žiadneho. Boli taký

 

dobrý, že si ich šedý určili ako prioritné ciele, raz v noci, keď boli

 

všetci na bojovom ťažení ich prepadli a zákerne pozabíjali odzadu.“

 

„Od vtedy už nikoho neučil až teraz teba.“ „Ale to musí byť hrozne

 

starý.“ Podotkol Harry neveriaco. „Je mu okolo tisíc tristo rokov, no

 

teraz som odbočila, chcela som iba povedať, že Dilí vie ako učiť

 

a naučí ťa všetko čo budeš potrebovať. Ak budeš ochotný a učenlivý

 

dokáže ťa naučiť ešte omnoho viac.“ Vil sa zastavila a Harry do nej

 

skoro vrazil aký bol započúvaný do jej rozprávania. „Toto je naša

 

záhrada, založili ju pred dve tisíc rokmi.“ No páni!“ vydýchol Harry

 

a nestačil sa čudovať tej kráse okolo ktorej prechádzal, cítil, že

 

z rastlín vyžaruje obrovský kľud. „Myslím, že už je neskoro mal by si

 

ísť spať, zajtra skoro vstávaš kvôli tréningu.“ „Ak sa ti bude chcieť,

 

zajtra budeme pokračovať.“ Dodala s úsmevom keď si všimla jeho

 

sklamaný výraz. Pred jeho domom sa rozlúčili a on vošiel dnu.

 

„Evanesco.“ Zamumlal a zamieril na vaňu plnú teraz už studenej

 

vody. Vaňa zmizla a on vošiel do spálne. Vyzliekol sa do spodného

 

prádla očistil si kúzlami svoj odev ktorý dostal za kožu hada, zaľahol

 

do postele a zaspal tvrdým spánkom.

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví