Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a Tajomstvo života (pokračovanie vojny elfov)

9. Kapitola

Stredná škola čarodejnícka

 

Harryho tak veľmi bavila práca ktorú vykonával, že si ani neuvedomil

 

ako a boli tu jeho jedenáste narodeniny. Tim neraz hovorieval, že

 

Harry je to najlepšie čo ho stretlo pretože sa už úplne v pohode

 

dokázal orientovať v jedálnom lístku. Jedlá ktoré vychádzali

 

z kuchyne boli na nerozoznanie. Harry sa naučil aj napriek jeho

 

nízkemu veku slušne variť, spolu s Jerrym tvorili jeden tým, jedlá čo

 

si zákazníci objednali boli pripravené veľmi rýchlo. Bola práve

 

obedňajšia prestávka keď Harrymu prišiel list z Rokfortu.

 

S úžasom hľadel na pergamen s erbom školy. „Už si zjedol?“ spýtal sa

 

Tim a podišiel k Harrymu. „Hurááá.“ Zakričal Tim radostne a zvolal

 

celí personál. „Dnes večer bude oslava na Harryho počesť, prijali ho

 

totiž do Rokfortu.“ Všetci si s Harrym podali ruky, pogratulovali mu

 

a nechali ho samotného nech si prečíta svoj list.

 

                                        Rokfortská

                            Stredná škola čarodejnícka  

                             Riaditeľ: Parcel Megraton

   Vážený pán Potter

  s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok. Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31. júla.

So srdečným pozdravom

Patrícia Sandrellová

Zástupkyňa riaditeľa

 

Harry si celý dopis prečítal ešte raz a jeho nálada poklesla keď si

 

prečítal zoznam vecí čo bude potrebovať. List ukryl do vrecka svojho

 

pracovného habitu čo dostal od Tima a vrátil sa do kuchyne. Celý deň

 

s ním nebolo reči. „Čo ti je Harry?“ spýtala sa večne ukecaná

 

blondína. „Ty sa netešíš do školy?“ „Ja do školy nejdem.“ Odvetil

 

Harry smutne. „A to akože prečo?“ ozval sa zaskočený Tim.

 

„Nemôžem si to dovoliť, nemám ani halier na pomôcky.“ Odpovedal

 

Harry a zahanbene sklonil hlavu. V tú chvíľu sa Tim, Jerry a Jenny

 

začali smiať pretože pochopili v čom je problém. „A to si myslíš, že

 

robíš za gombíky, alebo čo. To, že si, si so mnou nedohodol plat nič

 

neznamená, dal som ti rovnaký ako má Jerry, pretože robíš v kuchyni

 

všetko čo on a po tvojom príchode stúpli aj tržby, takže bolo z čoho

 

vyplácať, založil som ti aj trezor na tvoje meno a posielal som ti tam

 

celý plat, za tie štyri mesiace čo si tu robil si, si zarobil minimálne na

 

dva roky štúdia, a ak sa sem budeš chcieť cez prázdniny vrátiť tak tu

 

máš dvere vždy otvorené.“ Harry bol dojatý z toho ako sa oňho jeho

 

priatelia postarali, po tvári mu stiekla slza a zmohol sa akurát na.

 

„Ďakujem, ďakujem vám všetkým.“ V nedeľu nechali Trojokého

 

veštca zatvoreného a vydali sa z Harrym na nákupy. Perfektne sa

 

všetci traja zabávali, užili si krásny deň a vybavili všetko čo bolo

 

potrebné. Ako darček dostal Harry krásneho výra od Tima, sadu

 

krásnych habitov od Jenny a kopy kníh o starých kúzlach od Jerryho.

 

Harry ešte v ten večer poslal sovu do školy, že príde. Opäť sa vrátil do

 

víru práce čo ho tak bavila, jeho rysi jemne spevneli. Keď mal večer

 

čas čítal si v knihách čo dostal. Čítal ich všetky porade a čuduj sa

 

svete presne si zapamätal čo prečítal. Nadišiel posledný Júloví večer

 

a rozlúčkoví večierok čo mu prichystali jeho priatelia. Knihy mal už

 

dávno všetky zvládnuté no strašne ho mrzelo, že nemôže ešte

 

používať prútik. Zabalené veci si nachystal ku posteli a ešte raz všetko

 

skontroloval či mu nič nechýba. Cestu na nástupište deväť a tri štvrte

 

mu podrobne opísala Jenny aby sa nestratil pretože s ním nikto

 

nemohol ísť. Ráno Harry vstal tak ako bol zvyknutý, čiže už o šiestej

 

a zišiel dole, rozhodol sa, že kým pôjde pomôže ešte Jerrymu

 

v kuchyni a tak aj urobil. Keď bolo jedenásť hodín rozlúčil sa zo

 

všetkými a dal sa na cestu. Bolo pol jedenástej keď vystúpil z taxíku.

 

Zaplatil chlapovi čo ho viezol, zohnal si vozík a dotlačil svoj kufor

 

k predelovacej stene medzi nástupišťami deväť a desať. Bola to presne

 

tá stena čo mu Jenny opísala. Pozrel sa či ho nikto nesleduje a prešiel

 

ňou. Pred ním sa zjavila veľká červená lokomotíva čo chŕlila z komína

 

kopy dymu. Harry fascinovane hľadel na tú krásu. Po chvíli sa

 

spamätal a dotiahol kufor k vstupu do vlaku, z celej sily sa zaprel

 

a podarilo sa mu zdvihnúť ťažký kufor kúsok nad zem. Pokúsil sa ho

 

dať na prví schod no nepodarilo sa mu to. Snažil sa o to ešte päť minút

 

no potom to vzdal. Rozhliadol sa naokolo či sa niekto nedíva,

 

nevšimol si nikoho a tak vytiahol prútik jemne ním mávol a zašepkal.

 

„Wingardium Leviosa.“ Jeho kufor sa ľahko zdvihol a vplával do

 

vlaku, Harry šťastný z toho, že sa mu podarilo čarovať hneď na prví

 

krát chytil do druhej ruky klietku s Laresom, tak sa volal jeho výr,

 

vošiel do vlaku. Stále vznášajúci sa kufor navigoval pred sebou dokiaľ

 

nenašiel voľné kupé. Keď vošiel nechal kufor vystúpať na policu čo

 

bola nad sedačkou, vypustil Laresa z klietky a aj tú položil ku kufru.

 

Skryl si prútik do puzdra čo si kúpil a pohodlne sa usadil k oknu. Bolo

 

o päť minút jedenásť keď sa zrazu dvere otvorili a na prahu stál

 

chlapec tak v Harryho veku. „Máš tu voľné?“ spýtal sa chalan a čakal

 

na odpoveď. „Samozrejme, poď ďalej.“ Usmial sa Harry a prezeral si

 

mladíka. Mal hnedé vlasy, na očiach okuliare s jemným rámikom,

 

trochu dlhší nos ako je normálne a mal modré oči. Postavou bo na tom

 

asi tak ako Harry iba mal menej svalov ako on. Môžeš mi prosím ťa

 

pomôcť?“ spýtal sa chlapec a snažil sa vyložiť kufor na policu. Harry

 

si netrúfol čarovať pred cudzím a tak vstal, chopil sa kufra z druhej

 

strany ako mal chlapec a spoločnými silami ho vyložili hore. „Vďaka

 

za pomoc, volám sa Albus Persival Wulfric Brian Dumbledore, ale

 

všetci mi hovoria Albus.“ Usmial sa mladík a podal Harrymu ruku.

 

„Harry Potter.“ Usmial sa aj Harry a stisol Albusovi ruku. „Musím

 

uznať, že to meno je fakt dlhé.“ Skonštatoval Harry. „Tak to máš

 

pravdu, rodičia sa fakt vyblbli.“ Zabrali sa do rozhovoru takže si ani

 

nevšimli kedy vyrazili zo stanice. Neskôr po obede sa zastavil postarší

 

pán pri ich kupé a oni si od neho kúpili jedlo. Už sa začalo stmievať

 

keď sa opäť otvorili dvere a v nich stál dáky starší chlapec, Harry ho

 

odhadoval na tretiaka. „Aha zelenáči,“ uškrnul sa na chlapcov

 

a premeriaval si ich povýšeným pohľadom. „Máte tú česť stretnúť sa

 

s Abraxom Malfojom.“ Oznámil im a očakával dáke ovácie. „Vy tu

 

ešte máte dáke jedlo.“ S tým sa natiahol smerom k sedadlu aby im

 

dáke ukradol. „Ruky preč.“ Povedal Albus skôr ako Harry a postavil

 

sa o hlavu väčšiemu tretiakovi. „Inak čo, vypáliš na mňa kopu iskier?“

 

uškŕňal sa Malfoj a nedal sa zastrašiť. To už zasiahol aj Harry,

 

bleskovo tasil prútik a prudko ním bodol do vzduchu. „Praketo.“

 

Povedal a z jeho prútiku vyletel žltý lúč. Trafil Malfoja rovno do

 

hrude zároveň s červeným ktorý v tej istej chvíli poslal aj Albus

 

a Malfoj vyletel z ich kupé. Na hlave mu vyrástli obrovské vyrážky

 

plné hnisu. Horko ťažko sa vyšplhal na nohy a utekal čo najďalej od

 

nich. „Tak to bolo fakt niečo.“ Uznal Albus a prezeral si Harryho ktorí

 

si tak isto prezeral jeho. Následne zdvihli ruky a tľapli si.

 

S obrovským smiechom sa zložili na sedačky a začali novú tému a to

 

dueli. „Máš niaku fakultu kam by si chcel ísť?“ spýtal sa Albus keď už

 

začal vlak spomaľovať. „Chcel by som ísť do chrabromilu.“ Odvetil

 

Harry. „A ja.“ Pridal sa Albus. Netrvalo dlho a už stáli pred vlakom.

 

„Prváci prosím za mnou.“ Povedala postaršia žena a viedla húfy

 

prvákov dole z dákeho kopca. Harry nevidel ani na krok tak sa držal

 

čo najbližšie pri Albusovi. „Keby som tak mohol použiť Lumos.“

 

Povedal Harry zároveň s Albusom a potom sa obaja začali bláznivo

 

smiať. „Tak toto sa mi ešte nestalo.“ Skonštatoval Albus keď sa

 

konečne prestali smiať. Prešli poslednou zákrutou a im sa poskytol

 

výhľad na nádherný hrad. Tento hrad mal snáď tisíc vežičiek. Všetci

 

naň fascinovane hľadeli a pritom sa posúvali ďalej. Preplavili sa cez

 

veľké jazero. Ich sprievodkyňa ich doviedla potom až do hradu kde si

 

ich prevzala profesorka Sandrellová. Vysvetlila im všetko čo sa bude

 

diať v nasledujúcich chvíľach a potom ich previedla cez obrovskú

 

halu, ktorá mala namiesto stropu hviezdnaté nebo. „Tak toto je sila.“

 

Vzdychal každý a prezeral si tú nádheru. „Teraz budem čítať vaše

 

mená a vy mi sem budete chodiť. Nasadím vám na hlavu klobúk ktorý

 

vás rozdelí do rozličných fakúlt. Tými fakultami sú Chrabromil,

 

Bystrohlav, Byfľomor a Slizolin.“ Následne začal čítať zoznam

 

a žiakov pomaly ubúdalo. „Albus Dumbledore!“ prečítala profesorka

 

Sandrellová. Albus prešiel k trojnohej stoličke, sadol si na ňu

 

a profesorka mu položila na hlavu klobúk. Chvíľu bolo ticho no

 

napokon sa ozvalo „Chrabromil.“ Zreval klobúk. Albus si ho zložil

 

z hlavy a prešiel si sadnúť k chrabromilskému stolu. Zaraďovanie

 

pokračovalo ďalej a konečne prišiel na rad aj Harry. „Harry Potter.“

 

Prečítala profesorka a nasadila Harrymu klobúk. „Tak čo to tu máme,

 

och, vidím obrovský talent, hlúpi nie si, ach kopec odvahy, takže je to

 

jasné.“ Hovoril mu klobúk do ucha, „Chrabromil!“ vykríkol a Harry si

 

sadol vedľa Albusa ktorý mu hlasno tlieska. Po zaraďovaní im riaditeľ

 

povedal, že vstup do lesa vedľa hradu je prísne zakázaný, a kopu

 

ďalších iných nariadení. Keď sa najedli, prefekti ich odviedli do ich

 

veže kde im ukázali aj izbu kde budú spať. Všetci boli tak unavený, že

 

sa už ani nerozprávali a rovno zaspali. 

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví