Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a Tajomstvo života (pokračovanie vojny elfov)

23. Kapitola

Život je krutý

 

 

Keď vstúpil do hlavnej časti jaskyne, ocitol sa v obrovskej sále

 

vytvorenej rukou prírody, všade bolo plno stalagmitov a stalaktitov

 

ktoré len vylepšovali krásu týchto priestorov. Uprostred sa nachádzala

 

diera, z ktorej neustále stúpal ľadovo modrý plameň. Harry prešiel až

 

tesne k nemu a uchvátene sledoval tanec, ktorý predvádzali rozpustilé

 

plamienky. Pristúpil k plameňu na blízkosť dvoch krokov a natiahol

 

k nemu ruku. Pomaly sa približoval k plameňom dlaňou no teplo aj

 

tak necítil. Ako náhle sa ho dotkol, pocítil ako sa doňho vlieva

 

obrovská sila, okolo predlaktia sa mu začal ovíjať prúd ohňa, tento

 

prúd postupoval stále ďalej až Harryho ovinul celého, „Dúfam, že to

 

takto neostane nastálo,“ pomyslel si zúfalo sledujúc svoje stále horiace

 

telo. Keď sa proces prestupu ohňa zo svojho predošlého stanoviska do

 

Harryho tela ukončil, začalo sa všetko naokolo triasť, strop sa začal

 

zosypávať a zatarasil Harrymu cestu von. „No tak sa jednoducho

 

premiestnim,“ pomyslel si, akoby sa nič nedialo a všetko šlo okolo

 

neho, zarazil sa, keď zistil, že s tým premiestnením to nebude také

 

jednoduché, zvyknutý používať kúzla chcel všetko napraviť

 

myšlienkou no ani to nemalo žiaden efekt, z čarovania myšlienkami

 

prešiel na gestá, no keď ani tie nezabrali, vytiahol prútik a začal ním

 

mávať mumlajúc si popod nos zložité kliatby. „Tak toto je v riti,“

 

vydýchol keď zistil, že jaskyňa je nasiaknutá pradávnou mágiou ktorá

 

všetky kúzla pohlcuje. V tej tme čo tam vznikla začal pomaly ale isto

 

cúvať, neuvedomil si však, že za ním sa nachádza jama odkiaľ prúdil

 

Vengradský oheň. Zakopol a už aj sa rútil hlavou dole do bezodnej

 

diery. Padal veľmi dlho a stále sa snažil používať kúzla, rýchlosť jeho

 

pádu bola taká obrovská, že by mu stačilo aj slabučké otretie o stenu

 

a odtrhlo by mu to ruku, odhadoval, že už padá tri hodiny, keď si

 

uvedomil, že vôbec nezrýchľuje, pokúsil sa použiť levitačné kúzlo,

 

mávol prútikom a na jeho obrovské prekvapenie zabralo, rýchlosť

 

pádu sa začala spomaľovať až nakoniec úplne zastavil, visel vo

 

vzduchu v tureckom sede, sústredil sa na mágiu ktorú konečne mohol

 

používať a začal sa pomaly spúšťať dolu, odhadoval, že teraz môže

 

byť niekde pri zemskom jadre, vzduch naokolo bol chladný no keď sa

 

dotkol steny, popáli si ruku. „Tak odtiaľto sa neodmiestim,“ pomyslel

 

si, „jediná cesta ktorá je možná je tá smerom dole, ale kde vlastne to

 

dole je?“ čudoval sa, vyriešil to tak, že zrušil levitáciu a pokračoval

 

v páde, o necelých päť minút však pád zastavil sám od seba, „čo to?“

 

čudoval sa. Neskôr však zistil, že až teraz sa nachádza v strede zeme,

 

nemal už jednoducho kam padať, v tomto bode sa gravitácia navzájom

 

rušila, sústredil sa a kúzlo sa začal pohybovať v smere, kam by mal

 

pokračovať, stále zvyšoval rýchlosť, letel rýchlejšie a rýchlejšie,

 

chodbu pred sebou si osvietil no aj tak nevidel nič iné len pohyb

 

horniny okolo ktoré prelietal, ochránil sa pred vplyvom protivetra

 

a všetkých prírodných síl aby mohol prekonať rýchlosť zvuku, to však

 

robiť nemusel pretože pred sebou konečne zbadal koniec tunela, zrušil

 

všetky kúzla okrem levitácie a vyniesol sa na zemský povrch, nemal

 

ani tušenie kde sa vlastne nachádza, objavil sa na vrchole ozrutnej

 

hory, pod sebou nevidel nič iné len mraky, sťažka vzdychol a s malou

 

pomocou čarov začal zostupovať, jeho telo bolo strašne stŕpnuté a tak

 

sa rozhodol premeniť sa na nundu. Ako chcel, tak aj urobil a o malý

 

moment, bežala dole prudkým svahom, mačkovitá šelma rozmerov

 

prerasteného leva. S ľahkosťou prekonával menšie zrázy, preskakoval

 

zo skaly na skalu, jeho pazúry boli také silné, že sa bez problémov

 

zabárali do kameňa akoby to bolo drevo. Nechal sa ovládnuť

 

zvieracími pudmi. Aj napriek jeho rýchlosti mu trvalo dosť dlho kým

 

zišiel z hory dole. Keď sa na ňu pozrel zospodu, konečne si ju dokázal

 

zaradiť, „Mount Everest,“ vzdychol si, „tak to som skončil až

 

v Nepály.“ Spokojne sa pousmial a pokúsil sa použiť Vengradský

 

oheň, nastavil dlaň smerom hore a sústredil sa na oheň, objavila sa mu

 

tam ohnivá guľa, „ty nie si Vengradský oheň,“ povedal šokovane, „že

 

by živel?“ Sústredil sa na konkrétnu vec čo chcel aby plameň vykonal

 

a po ruke mu začal stepovať ohnivý panáčik. Zamyslene si sadol na

 

zem, nechal plameň preskočiť na drevo a zakúril si tak, začal

 

premýšľať o dobrodružstve čo prežil, ponoril sa do vlastných úvah ak

 

hlboko, že ani nepostrehol kedy sa zotmelo, spomínal na súboj zo

 

živlami, keď mu konečne došlo to, čo mu stále unikalo, natiahol ruku

 

opäť pred seba tak ako pred tým, a začal sa sústreďovať na jednotlivé

 

živly, neskôr to skúsil aj skombinovať, myslel si, že sa oheň a voda

 

navzájom zničia, no na jeho veľké prekvapenie sa nič také nestalo, na

 

dlani mu teraz tancoval plameň premiešaný s vodou, vetrom

 

a poletujúcimi lístočkami, kvetinami a zeminou. „A teraz ten

 

Vengradský,“ sústredil sa najviac ako dokázal, spočiatku sa nič

 

nedialo no nakoniec ho obalil, štít s ohňa farby ľadu. Bolo to

 

úchvatné, pokúsil sa tento štít rozprestrieť okolo kameňa, stálo ho to

 

veľkú námahu mysle no podarilo sa mu to, následne začal metať jednu

 

kliatbu za druhou a s úžasom zistil, že tento štít neprerazí ani tá

 

najmocnejšia kliatba ktorú pozná. Zrušil štít čo vytvoril, položil ruku

 

na zem a vytvaroval si podzemnú miestnosť kde prespí, vytvoril si tak

 

akúsi noru, vošiel dnu a vyčarovaným kameňom zatarasil vstup,

 

v nútri si myšlienkou stvoril posteľ a vyčerpane do nej padol, netrvalo

 

dlho, a konečne ho pohltil sladký spánok. Tým, že si vyčaroval na noc

 

prístrešok sa nevedomky ochránil pred búrkou ktorá v noci vyčíňala,

 

keď ráno vstal, odstránil svoj úkryt a z hlboka sa nadýchol čerstvého

 

vzduchu preplneného vôňou lúčnych kvetín. Premenil sa do svojej

 

zvieracej podoby a rozbehol sa smerom, kam ho to najviac lákalo,

 

nemohol si pomôcť, ale jednoducho musel zistiť odkiaľ vychádza

 

neustála magická sila ktorú tam cítil. Bežal sotva pár hodín, no hory

 

už mal ďaleko za sebou, prúd mágie ktorý ho vábil bol stále silnejší.

 

Viedlo ho to priamo do ihličnatého lesa. Jeho telesná stavba bola však

 

na takéto prostredie ako šitá na mieru. Pohyboval sa neuveriteľne

 

ticho a mrštne, na poludnie prechádzal okolo lesnej čistinky, začul

 

však odtiaľ zvuky ktoré dávali jasne najavo, že dotyčný tvor potrebuje

 

pomoc. Boli to vysoké tóny, aké vydáva len jeden druh zvieraťa,

 

Harry ho síce ešte v živote nevidel, ale hneď ho zaradil, rozbehol sa

 

najrýchlejšie ako mohol, na čistine zbadal malého fénixa, odhadoval

 

ho na pár mesiacov, musel sa len nedávno vyliahnuť z vajíčka,

 

spoznal to podľa hlásku, fénixovia ktorý sa len obrodia z popola majú

 

úplne iný tón hlasu ako má tento. Porozhliadol sa po okolí a všimol si

 

ako sa k nemu približuje Smrtochvat (smrtiplášťJ), zareagoval

 

najrýchlejšie ako vedel, premenil sa do svojej vlastnej podoby

 

a upiekol ho Vengradským ohňom, obyčajný oheň by na tohto tvora

 

nefungoval, to vedel Harry až príliš dobre no na šťastie pre vtáča

 

ovládal tú najmocnejšiu formu kúzel na svete. Pristúpil k mláďatku

 

a jemne ho zdvihol zo zeme. Cítil ako sa mu maličký fénix v rukách

 

chveje a preto vyvolal slabučký ohníček v dlani, fénix sa k nemu

 

natlačil a začal spokojne pískať, „čo taký fénix je?“ pýtal sa sám seba

 

mysliac na to, že musí byť naozaj hladný, rozhodol sa, že ho bude

 

nosiť pri sebe dokým, nebude dosť veľký na to aby odletel.

 

Nepremieňal sa do zvieracej podoby pretože by ho nemohol niesť

 

a tak ho ukryl do náprsného vrecka. Maličký vtáčik spokojne pískal,

 

Harry sa sám pre seba usmial a vydal sa na cestu. S malým

 

spoločníkom mu dlhé putovanie vôbec nevadilo, rozprával sa s malým

 

fénixom ako s najlepším priateľom, jeho strach o kŕmenie, sa ukázal

 

ako neopodstatnený, pretože aj napriek fénixovej veľkosti si ho

 

dokázal zaobstarať sám. Harry putoval po tých najzastrčenejších

 

častiach zemegule, počas svojej púte porazil pár bosorákov

 

a černokňažníkov no nikdy sa tým nechválil, o jeho skutkoch sa nik

 

nedopočul a to Harrymu úplne vyhovovalo. Po troch rokoch, nastal

 

deň, keď bol už fénix dostatočne veľký a silný aby sa postaral sám

 

o seba. „Tak priateľu, nikdy som ťa neobmedzoval v ničom čo si

 

robil, bol si mi verným a najlepším priateľom, teraz sa môžeš

 

rozhodnúť sám keďže si už dorástol do dospelosti.“ Prihovoril sa

 

Harry fénixovi Alexovi, ten natočil hlavu mierne nabok a prehliadal si

 

Harryho svojim inteligentným pohľadom, „takže je len na tebe, či

 

ostaneš so mnou, alebo pôjdeš vlastnou cestou,“ dokončil svoju vetu a

 

čakal čo jeho priateľ urobí, Alex zatrilkoval vysokým a prenikavým

 

tónom, čím odstránil Harryho smútok v srdci. Ten len čakal a pozeral

 

sa čo fénix urobí. Alex vzlietol z konára na ktorom sedel a pristál na

 

Harryho pleci. „Beriem to ako rozhodnutie ostať,“ usmial sa Harry

 

šťastne a pohladil Alexa prstom po dlhom krku.

 

Anglicko počas Harryho neprítomnosti: Albusa prijali vďaka dobrým

 

výsledkom na štúdium aurorstva, spolu s ním tam prijali aj hromadu

 

iných ľudí, v tejto dobe sa už nekladú také vysoké nároky na prijatie,

 

takže sa tam dostali aj mnohý podpriemerný študenti, Albus sa

 

konečne dostal do záverečného štvrtého ročníku, bol najlepší zo svojej

 

triedy, preňho to nebolo nič nové, bol na to zvyknutý veď aj

 

v Rokforte bol vždy najlepší spolu s Harrym, „bože Harry, odpustíš

 

mi niekedy, tú najväčšiu hlúposť akú som ti urobil,“ pýtal sa sám seba

 

počas prednášky z práva, jeho skutok v minulosti ho veľmi trápil, keď

 

si konečne uvedomil čo urobil, nemohol spávať celé týždne, teraz sa

 

z toho už dostal, no stále neprestal posielať ospravedlňujúce listy

 

svojmu bývalému najlepšiemu kamarátovi, neprešiel jediný deň aby

 

neposlal minimálne jeden dopis. Grindewald stále silnel a útoky jeho

 

prisluhovačov ktorých bolo už teraz priveľa boli na dennom poriadku,

 

kedysi veselá šikmá ulica bola teraz úplne vyľudnená, už aj muklovia

 

začali pociťovať boje medzi čarodejníkmi, Grindewald zašiel dokonca

 

tak ďaleko, že rozpútal svetovú vojnu, ľudí čo sa mu stavali na odpor

 

stále ubúdalo, no vždy sa našiel niekto ďalší, sláva Anglických

 

aurorov upadla tak isto ako aj aurori samotný, väčšina bola

 

vyvražďovaná aj s celými rodinami, Albus bol jediný, ktorý doteraz

 

prežil jeho útok, Grindewald si ho ako jediného vážil, pretože ho bral

 

ako rovnocenného súpera, vedel, že je lepší vďaka skúsenostiam čo

 

nazbieral za svoj dlhý život, ale ten mladík sa učil rýchlejšie ako

 

hocikto iný, potom sa ešte bál toho jeho priateľ, je síce pravda, že

 

zmizol bez jedinej stopy už pred štyrmi rokmi, ale ak ešte zosilnel,

 

Grindewald si bol istý, že by s ním mohol mať veľké problémy.

 

„Chcem aby mladý Dumbledore trpel, zabite mu rodičov a aj všetkých

 

priateľov,“ prikázal Grindewald svojim služobníkom so spokojným

 

úsmevom, „však ty si rozmyslíš na koho strane budeš stáť.“ Albus sa

 

po svojej prvej a veľmi vyčerpávajúcej úlohe vrátil domov, jeho

 

snúbenica Arill už spala rovnako ako jeho rodičia, napustil si vaňu

 

horúcou vodou a so slastným vzdychom sa do nej položil, uvolnil

 

svoje telo a vyčistil si myseľ, už tak dávno to neurobil, naposledy si

 

čistil myseľ spolu s Harrym ten stále tvrdil, „Niet nad usporiadanú

 

myseľ,“ usmial sa pri spomienke na kamaráta, natiahol sa k stolíku na

 

ktorom bol jeho prútik, uchopil ho, mávol s ním a objavil sa mu

 

pergamen s perom, začal diktovať svoj obvyklí dopis pre Harryho

 

a snažil sa ho odprosiť, nevedel síce či ešte žije, ale jednoducho sa

 

nechcel zmieriť s tým, že prišiel o človeka ktorého považoval za brata.

 

Keď mal dopis hotoví, vyliezol z vane, obliekol sa a prešiel k soviarni.

 

Priviazal pergamen sove na nohu a poslal ju preč, sám však ostal tam

 

a sledoval nádhernú hviezdnatú oblohu. Bolo už dosť neskoro a začal

 

zaspávať keď začul, že niekto vyrazil dvere ich vili. Tasil prútik a s

 

odhodlaným výrazom sa vydal nepriateľom naproti, netušil ako ich

 

sídlo dokázali nájsť, veď on sám ho začaroval mnohými kúzlami

 

a pomáhal mu aj otec s Arill, keď dobehol do haly, ostal zarazene stáť,

 

bol sám proti dobrej päťdesiatke, „tak to nemám šancu, ale musím dať

 

čas rodičom a Arill aby ušli,“ pomyslel si a myšlienkami zburcoval

 

celý dom. „Vzdaj sa a my vás zabijeme rýchlo,“ povedal pehavý

 

chlapík a usmial sa zvráteným úsmevom. „Nebude to také ľahké

 

Black,“ utrúsil Albus a postavil sa do bojovej pozície. „Ako myslíš,“

 

ozval sa hlas ktorý Albus až veľmi dobre poznal, „nechaj moju rodinu

 

napokoji Grindewald, chceš predsa mňa,“ „Nie, nie, drahý môj, budeš

 

trpieť za všetko čo si urobil, a s tebou aj tvoja podarená rodinka, tvoj

 

otec skrížil mnoho mojich plánov. Do boja!“ zreval nakoniec na

 

svojich sluhov a tí sa vrhli na Albusa. Bojoval ako lev, bol rovnako

 

nemilosrdný ako oni, nedokázal však zamestnať všetkých takže veľa

 

sa ich rozmiestnilo po dome a hľadali ostatných rodinných

 

príslušníkov, Albus odrovnal päť nepriateľov no potom podľahol

 

presile, všetci čo tam boli sa zabávali na mučení tohto sotva

 

dvadsaťročného čarodejníka, „to stačí.“ Ozval sa halou hlas

 

Grindewalda, „ten je môj,“ usmial sa, postavil sa nad zúboženého

 

Albusa a mávnutím ruky ho zdvihol do vzduchu, „teraz sa uvidí, či si

 

dosť schopný na to, aby si sa postavil mne, najmocnejšiemu

 

kúzelníkovi všetkých dôb.“ Podal Albusovi prútik a nechal ho

 

spadnúť na zem, Albus sťažka vydýchol pretože mal zlomené

 

minimálne štyri rebrá, pomaly vstal a na vratkých nohách odolával

 

zemskej príťažlivosti, hlava sa mu neuveriteľne krútila a pri vedomý

 

ho držala iba myšlienka na najbližších, konečne si uvedomil niečo čo

 

mu stále unikalo, keby mu vtedy v krčme Harry nepomohol, bol by už

 

dávno mŕtvy, pri spomienke na priateľa mu stiekla slza po tvári. Hrdo

 

zdvihol hlavu tak ako mu vždy hovorieval Harry, „aj keď si tesne pred

 

smrťou nestrácaj hrdosť, to je jediná vec, ktorú ti odobrať nedokážu.“

 

Slzy vystriedal úsmev. „Och, odvážny a hrdý až dokonca čo?“ odfrkol

 

si Grindewald, sám pre seba si však musel uznať, že toho mladíka

 

obdivuje. „Do strehu,“ vyzval mladého Dumbledora a sám zdvihol

 

prútik do útočnej pozície. Albus urobil to isté a následne začali po

 

miestnosti lietať lúče všetkých možných farieb, Grindewald bol veľmi

 

zaskočený, od tak zraneného muža by nečakal ani slabý odpor no

 

Albus bol očividne iný. Netrvalo však dlho a porazil ho, mladík ostal

 

zadýchane ležať na zemi, vykašliaval krv a nebol už schopný ani

 

najmenšieho pohybu. Postrehol však ako z vrchných poschodí zišiel

 

jeden poskok a niečo pošepkal černokňažníkovi, Grindewald sa

 

usmial tým najhnusnejším spôsobom aký dokázal, „priveďte ich,“

 

šepol služobníkovi a sám sa zákerne pochechtával, netrvalo dlho a do

 

haly vstúpili všetci Albusovi príbuzný. „Nie,“ šepol vyčerpane, keď si

 

to všimla Arill zvreskla a s plačom pribehla k svojmu snúbencovi,

 

„Albus nie,“ nariekala a položila si jeho hlavu na svoje kolená, sama

 

si sadla na zem a usedavo plakala, „prečo ste neušli?“ spýtal sa

 

chrapľavo a pohľadom našiel svojho otca, „Čo si urobil môjmu synovi

 

ty prašivý kretén,“ spustil nebojácne na Grindewalda, chcel aj

 

pokračovať no zasiahla ho kliatba Torqueo, túto kliatbu Albus poznal,

 

sám ju teraz prežil desať krát za sebou, jeho otec sa začal hádzať

 

v bolestných kŕčoch, Grindewald však kliatbu neprerušil a pokračoval

 

v mučení dokým Albusov otec neprestal kričať, „nie!“ skríkla jeho

 

žena vrhla sa na zem k svojmu umučenému manželovi ktorý pomaly

 

ale isto umieral. Albus nemohol nič urobiť, nevládal, len ležal

 

a pozeral sa ako jeho otec umiera tou najhoršou smrťou, aká je možná.

 

Arill si všimla prútik ktorý ležal kúsok od Albusa, naviazala

 

s Albusom očný kontakt a nenápadne chytila prútik do ruky, „Nie,

 

Arill, prosím nerob to,“ nariekal potichu a sledoval svoju snúbenicu

 

ako pomaly vstáva a mieri prútikom na Grindewalda, nestihla však ani

 

dokončiť kliatbu a už ležala na zemi v bolestiach, „Nieeeeeeeee!“

 

zreval Albus a z očí mu tiekli slzy, „a vieš, že máš pravdu Albus?“

 

prihovoril sa mu Grindewald a zrušil bolestivé prekliatie, „je až príliš

 

krásna na to aby takto umrela.“ Švihol prútikom a Albusa pripevnil

 

k stene aby mal dobrý výhľad na divadlo ktoré si práve vymyslel,

 

„páni, tieto dámy sú vám k službám,“ povedal pobaveným hlasom

 

a sledoval čo sa bude diať, štyridsať chlapov sa vrhlo na dve ženy ako

 

supi, Albus sa len prizeral ako jeho matku a životnú lásku znásilňuje

 

kopa mužov, obe plakali a prosili o to by ich zabili. Keď bol hotový

 

posledný, ležali na zemi úplne nevládne, už ani nenariekali pretože

 

nemali slzy. „Dám ti návrh Albus.“ Ozval sa Grindewald ktorý sa už

 

začínal nudiť, „buď ich zabiješ ty, alebo ich budem mučiť a ony budú

 

umierať pomalou a bolestivou smrťou,“ Albus zdvihol hlavu

 

a v očiach mal toľko nenávisti ako je len možné, no zároveň bolo

 

vidieť, že sa im podarilo ho zlomiť, „prosím,“ zašepkal zoslabnutým

 

hlasom, cítil, že sa blíži smrť, teraz najviac za posledné roky myslel na

 

svojho priateľa ktorého stratil, „urobím to,“ povedal po krátkej

 

odmlke, Grindewald sa spokojne usmial, mávol rukou a nechal

 

zúboženého Albusa padnúť na zem, ten z posledných síl vstal, chopil

 

sa prútiku ktorý mu hodili a zamieril na telá vyčerpaných a zlomených

 

žien, „odpustite mi prosím, milujem ťa Arill, zbohom,“ šepol, mávol

 

prútikom a ukončil tak utrpenie svojich blízkych. „Ideme,“ zavelil

 

Grindewald, a odišiel, to isté urobili aj jeho sluhovia, „Zabi ma!“

 

zreval Albus, „ty zbabelec, prašivý kretén, šašo, bojíš sa ma?“ Volal

 

Albus s plačom na odchádzajúceho černokňažníka. Nik si ho však už

 

nevšímal.

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví