Ssethové stránky

Vytajte na nových Ssethových stránkach

Harry Potter a Tajomstvo života (pokračovanie vojny elfov)

10. Kapitola

Rokfortské duo

 

Na druhý deň sa Harry zobudil ako vždy okolo pol šiestej, úplne

 

odpočatý. „A čo budem robiť teraz.“ Rozmýšľal a obliekol sa.

 

Nechcel nikoho zobudiť a tak keď bol oblečený vyšiel z izby

 

a zamieril do klubovne. Všade bol ticho pretože ešte všetci spali.

 

Vzdychol a rozhodol sa ísť trochu preskúmať hrad. Prechádzal sa už

 

dobre dlho keď narazil na knižnicu. „No páni.“ Vzdychol a začal si

 

prečítavať názvy kníh. Jeho najobľúbenejšími predmetmi boli

 

premieňanie, čarovanie a obrana. Zaujímal ho vlastne každý obor

 

mágie no tieto tri najviac. Zobral si hneď desať kníh s rôznym

 

zameraním a pod takouto ťarchou sa vydal na cestu späť do klubovne.

 

Keď tam dorazil bolo ešte len šesť a tak sa pustil do čítania. Ako prvú

 

si otvoril transfiguráciu. Táto kniha ho veľmi zaujala, pretože sa v nej

 

písalo o premenách človeka. Začítal sa do nej tak, že si ani

 

neuvedomil ako beží čas. „Nejdeš na raňajky?“ spýtal sa Albus keď

 

zišiel aj on. „Áno idem, len si odnesiem knihy do izby.“ Urobil ako

 

povedal a spolu s Albusom zamierili do veľkej siene. Trafili tam iba

 

vďaka pomoci takého čudného ducha so skoro odseknutou hlavou.

 

Počas raňajok k nim prišiel profesor Doof ktorý bol vedúci ich koľaje

 

a dal im rozvrh. „Musíme si švihnúť, ak chceme stihnúť

 

transfiguráciu.“ Oznámil Harry Albusovi keď dočítal rozvrh. „Aj ja si

 

myslím.“ Pritakal a rozbehli sa do klubovne po veci.

 

Do triedy premieňania dorazili presne zo zvonením. Jediná voľná

 

lavica ostala úplne vpredu takže si tam museli sadnúť.

 

Vítam vás na vašej prvej hodine premieňania.“ Oslovila ich

 

profesorka Sandrellová. „Iste vás veľmi sklamem, ale je mojou

 

povinnosťou vám oznámiť, že nezačneme hneď čarovať, zo začiatku

 

budeme brať hlavne teóriu, ktorá je v tomto obore veľmi potrebná

 

preto nebudem trpieť žiadne vyrušovanie počas mojich hodín.“ Po

 

krátkom úvode začala vysvetľovať látku ktorú mal už Harry dávno

 

v malíčku. Pokiaľ bola otočená chrbtom, drgol do Albusa ktorý tiež

 

nepočúval a ukázal mu malú zápalku čo položil na stôl. Albus na ňu

 

mlčky hľadel no potom sa usmial a prikývol. Harry vytiahol prútik

 

spravil ním jednoduchý a krátky pohyb potichu zašepkal kúzlo a na

 

jeho radosť sa zápalka zmenila na ihlu. Albus ju zobral do ruky

 

a začal ju kontrolovať, keď ju prezrel celú naznačil posunkom niečo

 

ako klobúk dolu a usmial sa na Harryho. Následne Harry vytiahol

 

druhú zápalku a podal ju Albusovi. Ten urobil to isté čo Harry

 

a zmenil ju na ihlu. Harry si ju pozorne prezrel a šepol smerom

 

k Albusovi. „Vystrelíme si z tej rakety?“ Albus sa usmial a prikývol.

 

„Smiem vedieť prečo nedávate pozor pri mojom výklade.“ Prerušil ich

 

krátky rozhovor profesorkin hlas. „Prepáčte pani profesorka, už sa to

 

nestane.“ Vyhŕkli obaja naraz a mali čo robiť aby nevybuchli hlasným

 

smiechom. Profesorka len zakrútila hlavou a otočila sa späť k tabuli.

 

Harry s Albusom sa na seba pozreli, prikývli a bez toho aby sa

 

dohodli, vytiahli prútiky a odlevitovali ihly na profesorkinu stoličku,

 

dali ich tak aby sa pichla keď si bude sadať a rýchlo skryli prútiky.

 

Nasadili svätúškovský úsmev a počúvali. „Teraz si prečítate kapitolu

 

prvú vo vašich knihách.“ Keď to dopovedala, došla ku katedre a išla si

 

sadnúť, to už naše duo maskovalo smiech tým, že si zdvihli pred tváre

 

knihy čo mali čítať. „AU, čo za drzáňa mi dalo na stoličku ihly?“

 

zúrila a masírovala si svoju širokú zadnicu. Svojim röntgenovým

 

pohľadom začala skúmať triedu až sa zastavila na Harrym a Albusovi.

 

„Potter, Dumbledore! Okamžite položte knihy na stôl.“ Zavelila

 

a chlapci poslušne urobili čo od nich žiadala. Odhalil sa jej výhľad na

 

dve červené tváre a uslzené oči. „Potter, k tabuli.“ Prikázala a Harry

 

opäť poslúchol a postavil sa pred triedu. Snažil sa tváriť smrteľne

 

vážne no stále sa mu to nedarilo hlavne kvôli Albusovi, ktorí robil za

 

chrbtom profesorky grimasy akoby sa dávil smiechom. „Čo je základ

 

transfigurácie?“ vyhŕkla otázku na Harryho. Len čo sa Harry ukľudnil

 

aspoň na toľko aby mohol rozprávať odrapkal profesorke presné

 

znenie poučky. Profesorka mu dala ešte kopy iných otázok a potom

 

pred neho položila zápalku so slovami. „Premeniť na ihlu.“ Harry

 

žmurkol na Albusa, zámerne švihol nesprávne prútikom, ešte k tomu

 

poplietol formulku a ihla namiesto premeny odletela profesorke do

 

vlasov kde vzbĺkla. To už bolo na Albusa moc a začal sa smiať na

 

plnú hubu. Jeho smiech bol taký nákazlivý, že sa o chvíľu smiala celá

 

trieda vrátane Harryho. „Sadnite si na miesto Potter.“ Povedala

 

profesorka keď si konečne uhasila vlasy, vrátila ich do predošlého

 

stavu a zjednala v triede ticho. Za úlohu im dala naštudovať celú

 

kapitolu a napísať o nej pojednanie na dvadsať centimetrov. „Tak to

 

bolo fakt niečo.“ Chváli Albus Harryho keď vyšli z triedy, „ Harry? čo

 

máme teraz?“ „Myslím, že obranu.“ Odpovedal Albusovi. Celé

 

doobedie im ubehlo veľmi rýchlo. Albusa naštval Malfoj a tak mu

 

odpálil jeho jedlo rovno pod nosom, načo Malfoj utiekol z veľkej

 

siene s plačom. Najlepšie bolo na tom to, že nikto nepodozrieval

 

prvákov z týchto výčinov kvôli ich magickej neskúsenosti. Čo ideme

 

robiť?“ spýtal sa Harry Albusa keď si dopísali úlohy čo dnes dostali,

 

čo bolo približne za pol hodiny. „Nemám ani tušáka.“ Odpovedal

 

Albus a tváril sa zamyslene. „Vieš čo ma napadlo?“ rozsvietilo sa

 

Harrymu, „čo tak zistiť prečo volajú les zakázaný les.“ Albus sa

 

uškrnul a zableslo sa mu v očiach. „Tak to je perfektný nápad.“

 

Chvíľu im síce trvalo než sa vymotali  hradu, ale potom už mali voľnú

 

cestu. Vošli do lesa a začali sa rozhliadať. „Veď tu nič nieje.“ Povedal

 

Harry sklamane. „Nezájdeme hlbšie?“ nedalo Albusovi. Harry

 

prikývol a vyrazili hlbšie do lesa. Tak sa im tam zapáčilo, že tam

 

strávili už dve hodiny a ani si to nevšimli. Práve prechádzali okolo

 

hustého kroviska keď sa ozvalo hlboké vrčanie. „To nebolo smiešne

 

Harry.“ Ozval sa Albus s jasným strachom v hlase. „Ale to som nebol

 

ja.“ Odpovedal Harry a začal sa rozhliadať okolo seba. „Mám nápad,“

 

povedal Albus, „vypadnime odtiaľto.“ „Súhlasím, padáme.“ S tým sa

 

rozbehli smerom k hradu. Za sebou počuli dupot dákeho tvora čo sa

 

stále približoval. „Asi mu neutečieme.“ Fučal Harry. „Ber pravú, ja

 

mám ľavú.“ Chrčal Albus a na to sa obaja vrhli na inú stranu. Hneď

 

ako odskočili miestom kde pred tým boli preskočil vlkolak. „Vieš

 

niečo o vlkolakoch?“ začal Albus panikáriť. „Nemajú radi striebro,“

 

odpovedal Harry tiež celý bledý od strachu. „Ihly.“ Skríkli obaja

 

naraz. Harry začal čo najrýchlejšie premieňať ihličie na strieborné ihly

 

a Albus ich odpaľoval na vlkolaka. „Máme slušnú palebnú silu.“

 

Skonštatoval Harry len čo vlkolak ušiel s vážnymi zraneniami. „Aj ja

 

si myslím, ale vypadnime už radšej.“ Cesta do hradu im trvala hodinu.

 

Keď tam dorazili rozhodli sa, že ešte prelezú aspoň dáky úsek aby to

 

tu lepšie poznali. Úplne sa nechali uniesť krásou, tohto skvostného

 

a obrovského hradu, počas ciest narazili na celé hromady tajných

 

chodieb, keď večer zaliezali do postele boli obaja poriadne unavený.

 

„Najviac sa mi páčilo ako ten vlkolak zdrhal.“ Smial sa Albus. „Toto

 

si musíme ešte niekedy zopakovať.“ Pritakal mu Harry a následne

 

zaspal.

Žádné komentáře
 
Ďakujem za každý príspevok ktorý sa objaví